Stručne povedané...
Vždy som ľúbil umenie. Kreslil som, odkedy som vedel držať ceruzku — najprv na steny u mojej babičky (nadšená z toho nebola), potom na dokumenty môjho tatina a no, kedykoľvek a kdekoľvek som mohol.
Narodil som sa v r.2000, vyrastal som v nábožensky založenej rodine, ale nikdy som do nej nezapadol. Chodil som aj na Cirkevnú základnú školu v Púchove, kde som nemal veľa kamarátov, ale mal som mojich súrodencov – som najstarší zo siedmich. Všetci sme kreatívni svojím vlastným spôsobom. Hah, môj mladší brat odmietal robiť domáce úlohy z kreslenia, pretože sa hneval, že nevie kresliť ako ja (celkom vtipné, aj zlaté).
Okrem kreslenia som vyskúšal takmer všetko: hranie na husliach, hranie v divadle, natáčanie krátkych filmov, tetovanie (nie profesionálne, ale stále fun), tancovanie hip-hopu, maľovanie na stenu, fotenie... Zaplnil som nespočetné množstvo skicárov. Popri tom som našiel slová – poéziu a poviedky ako ďalší spôsob, ako formujem svoj svet... mohol by som pokračovať. Kreativita je 'rodinnou záležitosťou'. Moji rodičia sa stretli cez hudbu: môj tatino hral v bluegrassovej kapele a potrebovali huslistku. Našli moju maminku – a zaľúbili sa. Tatino je teraz IT manažér, maminka zdravotná sestra (a práve si založila aj svoj vlastný business!), ale obaja sú srdcom umelci. Môj ujo je tiež maliar, žije v Londýne a jeho práca je obdivuhodná. A túto iskru zdedili aj moji súrodenci: niektorí hrajú na gitare, husliach alebo flaute, iní krasokorčuľujú, maľujú, kreslia a vyrezávajú drevo alebo modelujú figúrky. Som hrdý na každého z nich.
Navštevoval som Základnú umeleckú školu v Púchove pod vedením milej Mgr. Márii Dorčíkovej a dokonca som aj vyhral zopár súťaží – jeden z mojich návrhov bol kedysi aj vytlačený na oficiálnej slovenskej žiackej knižke. Neskôr som študoval na Strednej umeleckej škole v Trenčíne (2015 – 2019), kde bol Mgr. art Vladislav Kakody jedným z mojich hlavných učiteľov.
Ale škola nebola ľahká. Bojoval som s vtedy nediagnostikovaným autizmom, ktorý mi sťažoval život a robil ho mätúcim. Približne v rovnakom čase som si uvedomil, že som transgender. Táto časť môjho príbehu bola ťažká – doma som nenašiel veľa podpory a celkom som to hrotil. Nepôjdem do detailov, ale mám šťastie, že som to prežil. Niektorí by povedali, že som len tvrdohlavý; iní zase, že nesmrteľný. Tak či onak, veľa ma to obdobie naučilo: o ľuďoch, láske, zlomenom srdci a o žití života naplno, aj keď to bolí.
Po maturite som odišiel zo Slovenska a strávil som dva roky na Vlielande, malom ostrove v Holandsku. Najprv som tam žil sám, ale neskôr sa ku mne pridala moja vtedajšia priateľka, kamarátka a potom aj brat. Bolo to magické miesto na rast.
Neskôr som sa vrátil domov, aby som dokončil svoju transzíciu, a absolvoval som niekoľko online kurzov programovania z Harvardu. To mi otvorilo dvere k práci v americkom zdravotníctve IT, kde som pracoval tri roky. Dokonca som dvakrát tú Ameriku aj navštívil – raz s tatinom a raz na služobnej ceste. Keď som šoféroval tými nekonečnými cestami s Lanou Del Rey, Glass Animals a Saulom hrajúcimi v pozadí, som sa na chvíľu cítil takmer ako Dean Winchester.
Cestovanie bolo tiež vždy súčasťou môjho života. Keď som bol malý, žili sme asi rok v Írsku (ale bol som príliš malý na to, aby som si veľa pamätal). V tínedžerskom veku som navštívil Taliansko, Anglicko, Monako, Rakúsko, Česko a Poľsko. Neskôr, už za vlastné peniaze, som sa vrátil do Anglicka a Rakúska a navštívil som aj Španielsko, Holandsko, Grécko, Ameriku, Maltu... možno ešte viac, len si teraz nespomeniem.
V súčasnosti pracujem ako programátor v poisťovníctve. Je to dobrá práca a som za ňu vďačný. Ale umenie je to, čo ma drží pokope. Preto existuje táto stránka – aby som sa s Tebou o ten svoj svet mohol podeliť.
